SEVERSKÝ DENNÍK

20.10. – 5.11.2004

20. októbra 2004: Cesta z Londýna do Tampere

Po niekoľkých týždňoch príprav a neustáleho menenia programu som konečne vyrazil na cestu, aj keď na základe predchádzajúcich skúseností som vedel, že nakoniec sa aj tak improvizácii nevyhnem.

Fínskym pomerom som sa začal prispôsobovať hneď na londýnskej stanici Victoria, kde som sa stretol so sympatickou Hanni, ktorá študuje v Edinburghu psychológiu a týždeň prázdnin využila na to, aby navštívila rodičov v Espoo neďaleko Helsínk.

Keďže sme odchádzali z Londýna v čase najväčšej dopravnej špičky, mali sme dostatok času na debatovanie. Aj Hanni ma ubezpečovala o tom, čo mi tvrdili aj ostatní Fíni – toto je najhorší čas na návštevu severnej Európy, leto je už dávno preč a zima zatiaľ v nedohľadne. Veď uvidím a nabudúce sa možno rozhodnem inak.

Ako to už pri stretnutí s cudzincami dosť často býva, opäť som musel vysvetľovať príčiny rozdelenia Československa. Keďže rozumný dôvod podľa mňa neexistuje, tak som to uzavrel vymenovaním ako-tak dôveryhodných teórií a zaprisahal som sa, že túto tému už v rozhovoroch nikdy vyťahovať nebudem. Som zvedavý, dokedy vydržím…

Do Tampere sme prileteli so 45-minútovým predstihom, čo je pomerne slušný výkon, keďže celý let mal trvať tri hodiny. Tamperské letisko vyzerá ako taká väčšia autobusová stanica a ledva sa tam pomestia pasažieri jedného lietadla. Môj prílet sa možno zapíše aj do kroniky letiska, pretože som si vypýtal pečiatku do pasu – vo Fínsku som ešte nebol a od mája nechcel som dopadnúť ako v Dubline, kde som v nadšení z toho, že ma konečne na hraniciach nikto neotravuje, zabudol na obohatenie zbierky hraničných pečiatok.

Cestu autobusom tmavým lesom som strávil v spoločnosti dievčiny, ktorá sa narodila v Svazijsku a od štrnástich rokov žije vo Fínsku. Chladnejšiu krajinu si už len ťažko mohla vybrať…a ako sa mi priznala, dodnes jej fínčina spôsobuje problémy.

Večer však už mojím jediným problémom bol nájsť hostel, čo sa mi pomerne rýchlo a bezbolestne podarilo. Celkom ma potešilo, že v izbe pre šesť ľudí bol okrem mňa už len jeden Estónec. Aj keď som mal deň o dve hodiny kratší ako zvyčajne, len som sa zvalil do postele a dúfal, že ráno sa zobudím v nejakom rozmumnom čase.

21. októbra 2004: Tampere

Fínsko ma privítalo pravým anglickým jesenným počasím – neustále bolo sychravo, z času na čas pršalo a aj keď podľa teplomera na námestí bolo celý deň šesť až deväť stupňov, stále som mal pocit, že je oveľa chladnejšie.

Pohľad na okolie Tampere z vyhliadkovej veže Nässineula.

Hneď ráno som sa vybral na najvyššiu vyhliadkovú vežu vo Fínsku Näsinneulu, ktorá je priamo medzi jazerami Näsijärvi a Pyhyjärvi. Uzavretá plošina pre turistov je vo výške 120 metrov, vrchný bod antény je 168 metrov nad zemou. Napriek nie úplne ideálnemu počasiu bola celkom dobrá viditeľnosť, ktorá mi umožnila uvedomiť si, že Fínsko naozaj zhora vyzerá ako jeden veľký les prerušovaný tisíckami jazier. Samotné Tampere zrejme nepatrí k najväčším skvostom severnej Európy – je to priemyselné mesto, kde továrenské komíny vytŕčajú nad domami aj priamo v meste. Väčšinou z nich síce vychádza len para alebo zemný plyn, ale aj tak je to dosť zvláštny pohľad.

Z vyhliadkovej veže som prešiel do centra mesta. Najprv som si mierne upravil predstavu o tom, čo všetko sa dá vyhlásiť za katedrálu. Podľa veľkosti tej tamperskej usudzujem, že vo Fínsku je katedrálou zrejme každý kostol, do ktorého sa zmestia aspoň štyri triedy školákov. Samotný fakt, že Tampere bolo založené v roku 1779 švédskym kráľom Gustavom III. napovedá, že ani historických pamiatok v meste nemajú príliš veľa.

Aby som sa trochu zohrial, zamieril som do miestneho multimúzea, v ktorom sídli hokejová Sieň slávy, múzeum motoriek, expozícia venovaná topánkam, japonským Ainom a ešte aj dosť zvláštna a morbídna výstava bytov ľudí, ktorí umreli opustení.

V expozícii motocyklov som sa chvíľami cítil ako v Československu pred 30 rokmi – toľko historických motoriek značiek Jawa a ČZ som pokope už dávno nevidel. V hokejovej Sieni slávy sa vo mne prebudila infantilná časť mojej osobnosti a skúsil som streľbu na „blikajúci terč“ – moju nízku úspešnosť ospravedlňuje aspoň to, že u nás niekedy ani ten Šárd nechcel zamrznúť…

Keď som sa chcel naobedovať, tak som rýchlo pochopil gatronomickú realitu – za rozumné ceny sa tu najem len v čínskych alebo arabských reštauráciách, prípadne v nejakej pizzerii. Tentoraz to vyhrali Číňania – teda čašníčka bola Fínka a našťastie mi nezrozumiteľné fínske názvy ešte záhadnejších čínskych jedál dokázala celkom schopne vysvetliť v angličtine.

Po čínskom obede bol čas na ruskú revolúciu. Aj keď Fínsko patrilo do roku 1917 k Rusku, priznám sa, Leninovo múzeum som tu nečakal. V propagačných materiáloch sa tvrdí, že je to „jediné permanentné múzeum vodcu ruskej socialistickej revolúcie na svete.“ Nie som si tým celkom istý, podľa mňa v Rusku nejaké musí byť, ak už nie múzeum, tak aspoň mauzóleum. Celá expozícia je zoradená chronologicky od Leninovho narodenia až po smrť. Celkom ma pobavilo, že na jednom z vysvedčení mal Lenin samé päťky, len tá logika mu akosi nešla – dostal štvorku. S logikou mali potom komunisti ešte veľmi často dosť problémov… Vyzerá to teda, že Vladimir Iľjič je asi naozaj večne živý, prinajmenej duch jeho myšlienok tu stále máta. Ani som nevedel, či mám s predavačkou lístkov žartovať alebo mám byť radšej ticho, lebo niektoré suveníry naznačovali, že títo ľudia to neberú ako recesiu ale ako vážnu vec. Každopádne som si uvedomil, že niekedy nás museli naháňať na výstavy o Leninovi, Aurore a československo-sovietskom priateľstve a teraz sa tam prídeme pozrieť dobrovoľne. Aj o tom je demokracia.

Celú túto spomienku na minulosť som potom radšej išiel rozdýchať do Pyynikki, čo je prírodná rezervácia takmer uprostred inak druhého najpriemyselnejšieho mesta vo Fínsku. Z toho Lenina som bol taký zmagorený, že keď som zbadal dvoch dôchodcov, ako hrajú akúsi čudnú hru, tak som sa ich spýtal, či sú to gorodky – neboli. Bola to fínska národná hra kykkä – ktorá sa však podľa mňa od gorodiek príliš nelíši. Snáď som tých veselých pánov svojou totálnou nevedomosťou neurazil.

Večer som potom už len zistil, že pravoslávny kostol je otvorený len v lete a na stanici som vyvolal zopár nechápavých pohľadov, keď som sa spýtal, či mi môžu postrážiť batoh, kým si kúpim miestenku na vlak. Neskôr som pochopil, že som pricestoval do civilizovaných krajín, kde ľudia nie sú odkázaní na to, aby kradli moju batožinu, ktorej celková hodnota je nižšia ako ich týždňový plat…

Tampere mám úspešne za sebou a už sa teším na Lahti, kde stretnem Mikka, s ktorým sa poznám ešte z Wolverhamptonu.

21. – 22. októbra 2004: Lahti

S Mikkom sme sa stretli podľa dohody na železničnej stanici, odkiaľ sme sa presunuli do jeho domčeka, ktorý je takmer v centre mesta. Po krátkych „filozofických“ debatách o tom, aké mestá chcem vidieť, o hroznom počasí, ktoré podľa mňa vôbec nebolo až také zlé, som sa vybral objavovať mesto – čiže sme išli do krčmy…aby ten prechod z Británie nebol taký šokujúci, tak sme začali v Irish pube a potom sme sa presunuli do normálnej fínskej krčmy, ktorá sa nevyznačovala ničím výnimočným. Ešte ani Fíni neboli až takí opití ako sa o nich hovorí.

Mikka sa mi podarilo presvedčiť, že dnes nebudeme piť severoeurópskym spôsobom (čiže do kolien), ale tak aby sme to posedenie vychutnali. A výsledok? Keď sme skoro ráno dorazili do jeho domu, tak vyhlásil, že taký triezvy z krčmy už dávno neprišiel. Aj tak sme sa však dohodli, že ráno sa so vstávaním ponáhľať nebudeme. Vôbec ma teda neprekvapilo, že náš dennný program sa začal vlastne až popoludní.

Keďže Mikko ani zďaleka nie je typ človeka, ktorý by vodil kamarátov po meste a rozprával zaujímavosti o každej ulici, tak sme najprv išli vymeniť letné pneumatiky na jeho aute za zimné a potom sme zamierili do turistického centra. Odtiaľ sme aj tak vyrazili do prístavu, ktorý je skutočným centrom života v Lahti – aj keď je pravda, že nie vtedy, keď je vonku zamračené a deväť stupňov. Najprv sme sa vybrali do Sibeliovej haly, čo je veľmi zaujímavý architektonický počin – drevená koncertná hala obklopená sklom, aby drevo nenavlhlo. Samotná koncertná miestnosť bola zavretá, tak sme sa len poprechádzali po chodbe.

Až po návšteve Sibeliovej haly som však začal objavovať to, čím Fíni naozaj žijú. Mikkov otec a strýko vlastnia malú loď, ktorú v lete využívajú na víkendové výlety na jazera. V októbri už na výlet nie sú podmienky, tak sme si tam len chvíľu posedeli. Loď pochádza odniekiaľ z Ruska a má takmer sto rokov. Samozrejme, odvtedy prešla niekoľkými opravami a rekonštrukciami, ale aj tak by som nikdy nepovedal, že je to taká starenka.

Loď Marttinenovcov má už takmer sto rokov a nechýba na nej ani sauna

Samotná loď nie je ničím výnimočná, ale má jednu vec, ktorá dosť vypovedá o celej krajine – saunu. Vedel som, že pre Fínov je sauna čosi ako národná inštitúcia, ale na takejto maličkej lodi by som nikdy nič podobné nečakal. Možno sa raz Fíni budú dožadovať toho, aby mali saunu trebárs vo vlaku alebo autobuse.

Prísť do Lahti a nevidieť skokanské mostíky, to je ako byť v Londýne a neodfotiť si double-decker. To sa jednoducho nedá. Kdesi som čítal, že v Lahti je dvadsať skokanských mostíkov. V hlavnom športovom areáli, kde sú ešte aj futbalový a hokejový štadión a športová hala, sú štyri, ale vôbec by som nevylučoval, že niekde na predmestiach môžu byť ďalšie malé mostíky. Mikka som sa pýtal, ktorí slávni skokani vlastne pochádzajú z Lahti. Asi najznámejší je Toni Nieminen, ktorý mal necelých 17 rokov, keď v roku 1992 vyhral dve zlaté olympijské medaily. Ďalším slávnym rodákom je Jari Puikkonen, ktorý mal to šťastie, že v roku 1989 na svojom domácom mostíku vyhral majstrovstvá sveta.

Mikko Marttinen dočasne povýšený do funkcie kapitána

Po tom, ako sme sa najedli v jedálni typu „za 8 eur môžeš zjesť toľko, koľko sa do teba zmestí“, išiel Mikko navštíviť svoju sestru, ktorej dcéra mala práve narodeniny.

Večer, po návrate domov sme už len relaxovali. Mikko najprv vymyslel, že si musíme na počítači zahrať hokejový zápas Fínsko – Slovensko. Keďže som nevedel joystick poriadne ovládať, tak som samozrejme prehral 0:7, ale posledná tretina bola už vyrovnaná. Možno nabudúce strelím aspoň gól…

Záver pobytu v Lahti vyplnilo to, na čo som čakal – sauna. Mikko mi tvrdil, že základom pobytu v saune je vziať si so sebou pivo. Táto teória sa mi zdala dosť zvláštna, ale bol to môj prvý pobyt v saune v živote, tak som neodporoval.

Prvý pocit zo sauny bol taký, že tam vôbec nie je nejako hrozivo horúco. Mikko však priznal, že to môže byť spôsobené nedostatočným vyhrievaním. Elektrika v tomto drevo asi nikdy rovnocenne nenahradí. Pri druhom kole bola teplota poznateľne vyššia a Mikko skúšal moju odolnosť tým, že vodu na ohnisko prilieval čoraz intenzívnejšie. V niektorých chvíľach som mal pocit, že asi vyskočím z kože a potil som sa ako – jednoducho ako v saune. Keď sme odtiaľ vyšli, Mikko vyhlásil, že sauna je asi jediná zmysluplná činnosť, ktorú cudzinec môže na jeseň vo Fínsku robiť. Hmmm…

23. októbra 2004 – Kuopio

Po ceste nočným rýchlikom, v ktorom som sa však príliš nevyspal, pretože tam nemajú kupé ako vo väčšine slovenských vlakov, ale sedadlá zoradené ako lietadle, som sa ráno o pol piatej ocitol na stanici v spoločnosti asi piatich miestnych bezdomovcov. Občas ich síce prišli zobudiť policajti, ale pochopil som, že je to len taká hra. Na stanici sa totiž nesmie ležať, ak niekto spí posediačky, tak tam asi môže stráviť aj celý týždeň.

S Virpi, ďalšou kamarátkou z Wolverhamptonu, sme boli dohodnutí, že sa stretneme o ôsmej. Ešte stále bolo šero, tak sme išli do bytu jej mamy, ktorá pripravila výborné raňajky. Keď sa presvedčila, či nie som vegetarián, tak mi ponúkla sobiu salámu. Už som jedol aj konské a kengurie mäso, takže sob mi nespôsoboval žiadne problémy.

Po raňajkách sme sa s vybrali do mesta. Virpi má sprievodcovský kurz, takže teraz to bola prehliadka aj s výkladom. Najskôr sme zamierili na tržnicu, ktorú domáci volajú pupok sveta. Teraz sa však zmenil na predvolebné kortešačky. Musím sa priznať, že účasť na komunálnych voľbách vo Fínsku ma nijako nelákala, takže som sa ani nesnažil tváriť, že mám o voľby záujem. Navyše všetky programy boli po fínsky, takže pre mňa mimoriadne „užitočné“.

Skutočným srdcom väčšiny fínskych miest je prístav. Rovnako ako v Lahti, aj v Kuopiu je na jeseň prístav nezvyčajne tichý. Zaujímavosťou, ktorá hneď udrie do očí je veterný mlyn na neďalekom ostrovčeku.

Z prístavu sme sa vrátili do tržnice, kde som vyskúšal miestnu špecialitu kalkukko, čo sú vlastne marény zapečené v zvláštnom druhu bieleho chleba. Teda mali by byť – ja som mal kalakukko s lososom, pretože tie s marénami sa predajcom už minuli.

Z vyhliadkovej veže Puijo je za ideálnych okolností dovidieť až

do vzdialenosti 60 kilometrov

Aj napriek tomu, že počasie bolo ako niekoľko minút pred apokalypsou, rozhodli sme sa ísť do areálu zimných športov pod vrch Puijo. Tam sme sa už ani neviem začali rozprávať o tragickej postave fínskeho športu Mattimu Nykänenovi. Pred niekoľkými týždňami ho spolu s jeho manželkou (už ani neviem koľkou v poradí) zatkli za pokus o vraždu. Virpi však spomínala na to, ako Nykänen vystupoval ako spevák v Kuopiu na letnom festivale. Dokonca jej kamarátky, ktoré sa z recesie postavili do prvého radu a „nadšene“ na neho vykrikovali, pre ňu vypýtali jeho podpis s venovaním. Túto debatu Virpi zakončila otázkou, ktorú si asi kladie veľa Fínov: „Ako môže niekto tak hlboko klesnúť?“

Počasie sa nezlepšovalo, a tak sme sa vrátili do bytu s tým, že možno po obede sa to zlepší a budeme môcť ísť aj na vyhliadkovú vežu Puijo. Stal sa však presný opak, pršalo stále viac, aspoň ten losos na smotane bol výborný. Celé popoludnie sme strávili spomínaním na Wolverhampton a ľudí, s ktorými sme tam prežili viac ako štyri mesiace.

Večer, ešte predtým ako sme išli do mesta, som sa znovu venoval mojej novej záľube – saune. Potom sme sa odviezli do mesta, kde sme sa mali stretnúť s niekoľkými jej priateľmi. Tí však zostali v Jyväskylä, kde sa lúčili s ich kamarátom, ktorý odchádzal do Japonska. My sme teda pokračovali v načatom rozhovore, ktorý prerušil len príchod dvoch opitých chlapíkov, čo neustále omieľali tých istých päť anglických viet, ktoré im ešte alkohol nestihol vypláchnuť z mozgu.

Večer som si u Karhunenovcov v byte všimol, že aj Fíni oslavujú meniny. Tuomas a Tuomo, čo si fínske podoby môjho mena, majú sviatok 21. decembra – ani ma to veľmi neprekvapilo, pretože aj u nás sa kedysi oslavoval v tento deň, ale potom sme to na počesť Masaryka presunuli na jeho narodeniny 7. marca. Teda logicky mi to tak vychádza, lebo cirkev vtedy tuším slávi úplne iné meno.

24. októbra 2004 : Kuopio a Savonlinna

Už hneď ráno to vyzeralo, že sa konečne dostaneme na Puijo a budeme odtiaľ niečo aj vidieť. Nakoniec sme tam zostali asi hodinu, za ten čas sme zažili niekoľko úrovní viditeľnosti. V niektorých chvíľach bola celá veža zahalená v oblakoch, stačilo však počkať dve-tri minútky a zrazu bolo vidieť celé mesto – a ako to už býva vo Fínsku zvykom, všetky jazerá a lesy naokolo.

Puijo síce svojou výškou 75 metrov ani zďaleka nepatrí k najvyšším vyhliadkovým vežiam, ale tým, že je na kopci, tak údajne nikde vo Fínsku nie je taký dobrý výhľad na krajinu. Za ideálnych okolností je vraj odtiaľ vidieť až do vzdialenosti 60 kilometrov, teraz to mohlo byť tak maximálne 10-15 kilometrov. Keď sme vyšli na otvorenú vychádzkovú plošinu, tak sme mohli pozorovať, ako rýchlo sa pod nami oblaky hýbu. Taký pohľad som nemal ešte ani z lietadla. Zároveň tam však bola zima ako v ruskom filme, takže po tom, ako som urobil zopár fotografií, sme rýchlo zašli donútra.

Virpi Karhunenová na veži Puijo v Kuopiu, kde v lete predáva turistické suveníry

Keď sme zišli z veže dolu, vybrali sme sa hľadať miestneho trolla, teda len figurínu, ktorú v lete deti hľadajú podľa mapy a keď trolla nájdu, tak dostanú nejaké sladkosti. Chudák trpaslík po dlhej sezóne asi už dosť unavený, pretože bol dosť otrhaný a najmä zmoknutý.

Keďže do odchodu môjho vlaku neostávalo veľa času, tak sme s Vipi išli ešte na posledný čaj. Zaujímavosťou čajovne bolo, že tam hrali študenti z miestnej umeleckej školy – ľuďom takto spríjemňujú pobyt a sebe vylepšujú finančnú situáciu.

Z Kuopia som mal namierené do Savonlinny, čo po slovensky znamená Nové Zámky. Pred tým, ako som tam prišiel, som o meste vedel len to, že sa tam koná operný festival, no a to, že tam tri moje kamarátky študujú na univerzite. Vôbec prvý raz od príchodu do Fínska som vlakom cestoval cez deň, takže som mal dosť času poobzerať si krajinu.

Opäť som sa utvrdil v názore, že je to jeden veľký les prerušovaný tisíckami jazier. No a z toho, čo som videl a počul začínam mať pocit, že chatka pri jazere asi patrí vo Fínsku k základným ľudským právam.

Kuopio zahalené v mrakoch – v októbri to zrejme nie je nič neobvyklé

V Savonlinne som býval na internáte vo Virpinej izbe. Ona išla s kamarátkami do Štokholmu, takže mi požičala kľúče. Internát som napriek jeho krkolomnému názvu našiel pomerne ľahko, ale mal som problém otvoriť dvere. Našťastie dievčina, ktorá býva vo vedľajšej izbe mi s tým pomohla.

Keď som si trochu odpočinul po ceste, tak som sa vybral na prechádzku do mesta. Vonku bola tma ako v rohu, a to som pritom len na juhu Fínska. Keď som sa tak motal po brehu jazera, tak som zrazu zbadal nie veľmi výraznú historickú budovu. Najprv som si myslel, že to je hrad, ale zdal sa mi akýsi malý a hlavne vôbec nevyzeral ako z 15. storočia. Stačilo však prísť trochu bližšie a ukázalo sa, že je to miestne múzeum – hrad bol o kúsok ďalej, a vyzeral v tej tme dosť majestátne. Aj keď som nechápal tú zvláštnu asymetriu troch veží – ako som sa neskôr dozvedel, štvrtú zvalili Rusi a už ju potom nikto nepostavil.

25. októbra 2004 - Savonlinna

Deň som začal tým, že som si kúpil miestenku na vlak do Helsínk. Potom som chcel ísť pozrieť katedrálu, ale Fíni sú natoľko nábožní, že kostoly majú otvorené len v lete a potom už len v nedeľu. Zopakoval som si teda cestu cez prístav k zámku. Napriek tomu, že bol pondelok, mal som overené, že bude otvorené. Nakoniec sa ukázalo, že v tej chvíli som tam bol jediný návštevník. Koniec októbra zjavne nie je vrcholom turistickej sezóny. Malo to však tú výhodu, že sprievodkyňa mala dosť času odpovedať na moje otázky, a hlavne sa nikam neponáhľala.

Keďže som mal takéto privilégium súkromného výkladu, tak som sa okrem iného dozvedel, že v stredoveku vojaci dostávali každý deň päť litrov piva na hlavu. Ak by sa im to náhodou málilo, tak v nedeľu dostali ešte o dva litre viac. Keď vezmeme do úvahy, že v 16. – 17. storočí bola priemerná výška muža 150 centimetrov, tak si viem predstaviť ich bojaschopnosť.

Olavinlinna – dejisko slávneho letného operného festivalu v Savonlinne

Zaujímavosťou je aj to, že mesto leží medzi dvoma jazerami, ktoré nie sú v rovnakej výške, a tak voda vlastne preteká z jedného do druhého a vraj nikdy nezamŕza. Keďže Olafov hrad (Olavinlinna), ktorý sa začal stavať v roku 1475, bol vždy vojenskou pevnosťou, dalo sa to využiť aj na strategické účely. Vo vnútri je totiž vodný kanál, vybudovaný v 18. storočí, ktorým tam pritekala voda. Vojenská posádka teda nemusela riskovať straty tým, že by niekto musel ísť nabrať vodu von. O tom, kto vtedy na tomto území šéfoval, svedčí, že s myšlienkou výstavby kanála prišiel Alexander Vasilievič Suvorov, jeden z mála generálov v dejinách, ktorý nikdy neprehral žiadnu bitku.

Z hradu som sa vybral na obed, a tam som prvý raz zažil, že nikto nereagoval na angličtinu. Podľa názvu to mala byť reštaurácia, ale v skutočnosti vyzeralo ako závodná alebo školská jedáleň. Kuchárky jedlo aj servírovali, no a očakávať od nich plynulú znalosť angličtiny by predsa bol asi prílišný optimizmus. Na druhej strane musím oceniť ich snahu, pretože okamžite bežali po slovník a nakoniec sme sa ako-tak dohovorili, ako to už pri normálnych ľuďoch býva zvykom.

Keď vo Fínsku vyjde slnko, tak je obloha aj na vode…

Po obede som sa vybral na ostrov Sulosaari (vlastne by to malo byť len Sulo, pretože saari znamená ostrov). Ostrov sa nachádza asi dve minúty od internátu a je to skutočná oáza pokoja. Dokonca prvý raz od príchodu do Fínska vyšlo slnko na dlhšie ako päť minút, takže som si to skutočne vychutnal a načerpal nové sily pred odchodom do Helsínk, kde ma asi čaká návrat do veľkomestského ruchu, od ktorého som si pomaly už začal aj odvykať.

26. októbra 2004 – Helsinki

Hneď po príchode do Helsínk som zamieril na Olympijský štadión, kde som mal objednané ubytovanie v hosteli. Zdalo sa mi to ako pomerne štýlové riešenie za veľmi rozumnú cenu, a navyše takmer v centre mesta.

Keď som vybavil všetky formality v hosteli, tak som sa vyviezol na „štadiónovú“ vežu, ktorá je tak vysoká, ako dlhý bol hod oštepom Mattiho Järvinena na olympiáde v roku 1936 – 72,71 metra. Výhľad na mesto je odtiaľ nádherný, ale taký vietor som nezažil snáď ani vo waleskom Aberystwythe – a tam teda fučalo riadne.

Pohľad na Helsinki z olympijského štadióna

Na Helsinki som si vyčlenil dva dni, takže tento prvý bol len taký poznávací. Najprv som sa vybral na súostrovie Suomenlinna, ktoré bolo v minulosti jednou z najväčších námorných vojenských pevností na svete. Ešte predtým som však musel dostať do prístavu, takže som si zbežne prezrel vlastne takmer celé mesto. Loďou to na Suomenlinnu trvá asi 15 minút a strávil som tam asi poldruha hodiny. Samotná pevnosť, tak ako väčšina vojenských zariadení, veľmi zaujímava nie je, ale objavil som tam uličku s drevenými domami – išlo pravdepodobne o nejakú obchodnú ulicu, pretože aj vojakov musel niekto živiť. Počasie bolo také, že aj najhorší deň v Anglicku by pri ňom bledol závisťou.

Keď som sa vrátil na pevninu, tak som išiel do luteránskej katedrály. Neviem prečo, ale až kým som neprišiel do Helsínk, tak som si myslel, že biela katedrála známa zo všetkých pohľadníc, je pravoslávna. Až tu som zistil, že pravoslávna je asi päť minút chôdze od evanjelickej a je červená. Helsinská luteránska katedrála je vo vnútri taká, ako asi všetky fínske kostoly – veľmi jednoduchá a skromná, okrem oltára a niekoľkých malieb si tam bežný návštevník všimne už len sochy Martina Luthera, Filipa Melanchtona a Mikaela Agricolu, tvorcu písanej formy fínskeho jazyka a jedného z propagátorov reformácie vo Fínsku.

Helsinská katedrála má tvar kríža a zo všetkých strán vyzerá rovnako

Cestou od katedrály som išiel okolo zrejme najškaredšej budovy vo Fínsku – parlamentu. Ten vyzerá ako sovietske väzenie z 30. rokov. Veď ho aj postavili v roku 1931. Je to úplné architektonické šialenstvo a architekta (istého J.S.Siréna) mali radšej zastreliť predtým ako vôbec stihol zrealizovať svoje bláznivé predstavy. Je to ešte strašnejšia budova ako slovenský parlament, a to už je čo povedať.

Bude asi lepšie vrátiť sa k pozitívnejším veciam, len niekoľko metrov od parlamentu sa nachádza úplný kontrast – výsledok ľudskej predstavivosti, tvorivosti a účelnosti – kostol Temppeliaukio, ktorý je vytesaný do skaly a údajne má výbornú akustiku. Uvidíme na druhý deň…

27. októbra 2004 – Helsinki a trajekt do Štokholmu

Hneď ráno som sa vybral do Sibeliovho parku a tam som narazil na tých, ktorých som doteraz na severe Európy nevidel – japonských turistov. Fungovali svojím tradičným štýlom, vyskákali z autobusu, urobili sto fotiek a zase nasadli do autobusu. Potom som tú istú výpravu stretol ešte raz – v kostole Temppeliaukio.

Zo Sibeliovho parku som prešiel ku kongresovej hale Finlandia, ktorá mi, neviem prečo, z istého uhla pripomínala budovu slovenského parlamentu. Následne som zašiel do kancelárie Viking Line, zistiť podrobnosti o check-ine na trajekt. Keď som mal tieto formality za sebou, vrátil som sa do kostola Tempeliaukio. Včera večer tam už bolo zavreté, takže som ho videl len zvonku a poprechádzal som sa po jeho streche, ktorá je zarastená trávou, nešlo teda o žiadne kultúrne barbarstvo.

Kostol Tempeliaukio je ukážkou ľudskej tvorivosti

Vnútri vyzerá kostol naozaj zaujímavo, úplne inak ako ostatné fínske kostoly. Mal som dokonca to šťastie, že práve počas mojej návštevy tam jeden pán hral na organe, takže napriek mojej takmer úplnej hudobnej hluchote som si vychutnať, ako znie organ v presvietenej jaskyni.

Od hudby a náboženstva som sa však rýchlo vrátil k čomusi pozemskejšiemu – išiel som do športového múzea, v ktorom okrem stoviek exponátov dokumentujúcich telesnú kultúru na území Fínska od praveku až po nedávnu minulosť, majú aj čosi, čo bláznivejších návštevníkov prinúti zrýchliť dych – trenažér Lasseho Viréna. Ide vlastne o virtuálne preteky, v ktorých návštevník beží posledných dvesto metrov olympijskej súťaže na 5000 metrov z roku 1972 na pohyblivom páse. Každý si môže vybrať, aký náskok chce mať pred Virénom, ktorý tie preteky vybral. Ja som si vybral skromných 25 metrov, ale kým som zistil, ako celé zariadenie funguje, tak ma ľahúčko predbehol. Potom som však zabojoval a skončil „druhý“ – je síce pravda, že moji virtuálni súperi už mali odbehnutých 4800 metrov, ale hra je hra, tak koho to zaujíma…

Po tejto popoludňajšej rozcvičke som musel ísť splniť úlohu, ktorou ma poverili moji spolubývajúci – kúpiť čokolády Fazer. Aj napriek mojej chronickej nechuti k nakupovaniu sa mi podarilo nájsť presne také druhy, aké si vyžiadali.

S čokoládami v batohu som zamieril do pravoslávnej Uspenskej katedrály. Ak luteránske kostoly predstavujú severskú skromnosť, účelnosť a prísnosť, tak ortodoxná katedrála je príkladom byzantskej márnivosti. Všetko sa tam leskne a blyští, až to je človeku niekedy nepríjemné. Možno keby Rusi nevrážali toľko peňazí do dekorácií svojich kostolov, tak by rozdiel v životnej úrovni Ruska a Fínska nebol taký, aký je.

Po odchode z katedrály som sa ešte chvíľu pomotal v starej tržnici a potom okolo štvrtej popludní som už išiel na trajekt Gabriella. Ako sa ukázalo, o kajutu som sa delil so Švédom a Rusom, ktorých anglická slovná zásoba bola asi taká bohatá ako moja fínska. Našťastie sa nesplnili moje obavy, že sa obidvaja ožerú a budú robiť hluk. Rus zaspal ešte predtým ako som sa vrátil z baru. Švéd sa vrátil až keď som už ležal v posteli, ale na miestne pomery bol v celkom dobrom stave.

28. októbra 2004 - Štokholm

Po vystúpení z trajektu som sa musel rozhodnúť, či zostanem v Štokholme dva dni, alebo sa budem držať pôvodného plánu a v noci odcestujem do Jonköpingu. Môj prvý dojem z mesta bol natoľko pozitívny, že som bol viac naklonený myšlienke zostať tu dva dni. Na a keďže sa mi pomerne rýchlo podarilo nájsť ubytovanie, tak bolo rozhodnuté.

Štokholm ma prekvapil nečakane prívetivým počasím aj zaujímavou architektúrou

Ešte predtým ako sa dostanem k tomu, čo som videl a zažil, tak by som chcel zdôrazniť, že Štokholm vyzerá úplne inak ako tie fínske mestá, ktoré som navštívil. Vplyv nemeckých hanzovných osídlencov a architektov je zjavný, staré mesto je oveľa farebnejšie ako trebárs Helsinki, ktoré sú v podstate sivo-biele. Štokholm mi svojou atmosférou a úzkymi uličkami dosť pripomína stredoeurópske stredoveké mestá.

Prvý deň v „Benátkach severu“ (s tým rozdielom, že tu je čisto) som strávil takmer celý v Skansene – zaujímavé je, že kým my sme z toho urobili všeobecné podstatné meno, Švédi volajú skanzeny friluftmuseum. Najprv som sa vybral do remeselníckej časti „dediny“ – veľmi zaujímavé bolo sledovať najmä prácu sklárov. Vázu z modrého skla urobila dvojica majstrov možno za pol hodiny. Keď ju vyrábali, tak mi chvíľu trvalo, kým som zistil, čo je vrch a čo je spodok, ale nakoniec z toho bola úplne použiteľná váza.

Navštívil som ešte niekoľko dielní, a musím oceniť, že všetci „herci“ boli výborne informovaní a pripravení odpovedať na akékoľvek otázky návštevníkov. Nepochybne najlepší bol chlapík, ktorý „sídlil“ na farme zo 17. alebo 18. storočia a o každej jednej vecičke v dome dokázal rozprávať neuveriteľné veci.

Súčasťou skanzenu je aj akási zoologická záhrada, v ktorej som konečne uvidel soba aj losa – aj keď len v umelo vytvorenom prostredí. Vzhľadom na to, že za polárny kruh sa pri tomto výlete s najväčšou pravdepodobnosťou nedostanem (to by som musel urobiť radikálnu zmenu v pláne), tak sa musím uspokojiť aj s tým.

Jediný los, ktorého som na severe videl – aj to v skanzene

Keď som po asi štyroch hodinách a už v celkom veľkej tme konečne odišiel zo skanzenu, tak som sa vybral do reštaurácie, ktorá je rovno oproti.

Najprv som sa opäť zaskvel, keď som sa čašníčky spýtal, či vie po anglicky. Táto nedôvera ma sprevádza asi ešte z častých návštev Talianska, kde znalosť angličtiny ani zďaleka nie je samozrejmosťou. Čašníčka ma hneď uzemnila tým, že ak chcem, môžem si objednať aj po nemecky, francúzsky, španielsky alebo taliansky. Úplne som sa uspokojil s angličtinou a vybral som si sobie ragú (neviem, čo to je, ale chutilo to dobre).

Keď som zaplatil a odchádzal som preč, zrazu som si na plote všimol jedálny lístok v češtine aj slovenčine. Hneď mi to bolo podozrivé, tak som zacúval späť a spýtal som sa, ako sa k tomu dopracovali. Čašníčka (ďalej už len Diana) odpovedala stručne a jasne: „Aj my sme zo Slovenska“. Samozrejme, po slovensky. Jej otec, majiteľ reštaurácie Tommy Takács, zareagoval úplne spontánne: „Dianka, nalej barackovicu!“ Ešte som sa ani nestihol spamätať a už som mal poldecák v ruke. Pán Takács sa do Švédska odsťahoval v roku 1966 z Košíc a v máji bol o ňom článok v Pravde, ktorý písal Slavko Surgoš. Okamžite ma usadil k stolu a začala sa veľká debata – navzájom sme si rozprávali o našich životných príbehoch (teda hlavne on o svojom), svorne sme nadávali na to, že na Slovensku to vôbec nesmeruje k nejakému viditeľnému pokroku a v prúde reči sme, ani neviem prečo, stále preskakovali zo slovenčiny do maďarčiny a angličtiny. Ale nejako sme sa dohodli. Keby Diana o desiatej večer nebola zavelila, že sa ide domov, tak by sme tam možno zostali až do rána. Takácsovci ma ešte odivezli do hostela a rozlúčili sme sa s tým, že kedykoľvek prídem do Štokholmu, tak som vítaný.

29. októbra 2004 – Štokholm

Druhý deň vo švédskej metropole som chcel venovať potulkám po Starom meste, ktoré som včera len zbežne prebehol. Začal som pri radnici, ktorá patrí podľa mňa asi k najhonosnejším v Európe. V podstate som si tam na brehu jedného z kanálov vychutnal raňajky a pokračoval som ďalej. Odtiaľ som sa vybral na ostrov Skeppeholmen, kde sídli niekoľko múzeí a kotví tam slávna hostelová loď fa Chapman. Skeppeholmen je mostom spojený s ešte menším ostrovčekom, na ktorom sa nachádza malý zámok. Ten si musia všimnúť asi všetci cestujúci, ktorí prichádzajú do Štokholmu loďou.

Na Skeppeholmene som stretol Venezuelčana Endyho, ktorý inak tiež býva v Londýne. Chudák bol mierne zmätený, pretože nemal ubytovanie. Dal som mu teda mapu aj s vyznačenými hostelmi a ubytovňami, ktorú som deň predtým dostal v turistickom centre. Vtedy som ešte netušil, že to nie je naše posledné stretnutie.

Keď som sa vrátil do Starého mesta (Gamla Stan), najprv som si zvonka obzrel kráľovský pálac. Donútra sa mi príliš nechcelo, pretože väčšina expozícií je na jeseň už zatvorená.

Veľmi zaujímavá je však štokholmská katedrála – keďže ju postavili ešte za katolíckych čias, tak vôbec nepripomína ostatné severské kostoly. Dominantou kostola je drevená socha sväteho Juraja s drakom, najstaršia svojho druhu v Európe (vytesali ju v roku 1489).

Aby som nezabudol, že som na severe Európy, zamieril som na chvíľu do Ľadovej galérie, ktorá je kópiou ľadového hotela v Jukkasjärvi na severe Švédska. Vnútri sa teplota pohybuje medzi mínus šiestimi a mínus desiatimi stupňami. Zaujímave je, že v uzavretej miestnosti to nie je tak veľmi cítiť ako vonku. Ale spať by som tam nechcel…

Aby sme nezabudli, že v Škandinávii môže aj mrznúť (Ľadová galéria)

Z ľadovej kobky som sa išiel zohriať k vynálezcovi dynamitu – do múzea Alfreda Nobela. Pred múzeom som sa opäť stretol s Endym, a tak sme sa rozhodli, že tam ideme spolu. Samotné múzeum nie je príliš veľké, ponúka však veľké množstvo informácií o Nobelovi a laureátoch jeho ceny. No a nechýba mu to, čo podľa mňa odlišuje moderné múzeum od izieb plných starých vecí – interaktívnosť. Keď má návstevník možnosť počúvať prejavy Martina Luthera Kinga alebo Ephraima Kishona, prípadne si môže pozrieť dokumenty o Richardovi Feynmanovi, Fridtjofovi Nansenovi a maďarských nositeľoch Nobelovej ceny (aby som spomenul to, čo sám počul a videl), tak má z toho oveľa lepší zážitok ako zo stoviek popisiek k jednotlivým exponátom, ktoré sa po chvíli aj tak zlievajú do jedného nerozlíšiteľného celku.

Ešte predtým, ako sa so Štokholmom rozlúčim, tak by som rád spomenul zaujímavý jav – v meste som videl veľmi veľa matiek s kočíkmi, a to je obraz, ktorý je dnes v Európe dosť zriedkavý. A to podľa čísiel by Švédsko malo byť v rovnakej demografickej kríze ako zvyšok starého kontinentu. Možno sú švédske mamičky len aktívnejšie ako ostatné a chodia s deťmi viac na vzduch – preto sú tak na očiach.

30. októbra 2004 – Uppsala

Doteraz jednoznačne najchlednejší deň. Ráno som ani nemohol uveriť tomu, ako sa za deň môže úplne zmeniť počasie. Po slnečnom Štokholme ani stopy, čaká ma mrazivá uppsalská realita. Pravého cestovateľa však ani zima nezastaví, a tak som sa išiel zohriať – do katedrály.

Je to vôbec najväčší kostol v Škandinávii a jeho význam zvýrazňuje aj to, že je tam pochovaný svätý Erik, patrón Švédska, aj niekoľko švédskych kráľov.

Zo stredoveku som sa však vydal ešte hlbšie do dejín – na to som sa však musel premiestniť do Starej Uppsaly (Gamla Uppsala). Tam sa nachádza niekoľko mohýl – nikto presne nevie, kto je v nich pochovaný, väčšinu z nich však pravdepodobne tvoria hroby predkresťanských vikinských kráľov. Nanešťastie tamojší skanzen je mimo sezóny zavretý, a tak som sa po prechádzke okolo celého starodávneho komplexu polozamrznutý rozhodol vrátiť do „naozajstnej Uppsaly“.

V mohylách v Uppsale sú zrejme pochovaní predkresťanskí vladári

Keď som nastupoval do autobusu a chcel som si kúpiť lístok, vodič sa ma spýtal, ako som sa tam dostal. Odpovedal som, že ranným autobusom. Hneď mi vysvetlil, že lístok platí aj na spiatočnú cestu. Pekné od neho. Ale tu zjavne nie je cieľom vypumpovať z turistu čo najviac peňazí…

Treskúca zima neprestávala, a tak som bol vďačný za to, že v Uppsale je približne dvadsať múzeí. Aspoň som sa mal kde zohriať. Po návrate do mesta som teda zakotvil najprv v univerzitnej knižnici, teda presnejšie povedané, v jej výstavnej sieni. Najväčším pokladom celej zbierky je strieborná biblia zo 6. storočia napísaná v gótčine a gótskym písmom.

Strieborná gótska biblia zo 6. storočia

V zbierke sa nachádza aj niekoľko unikátnych stredovekých máp, na ktorých ma zaujalo, že ich tvorcovia tam nezakresľovali len mestá, rieky alebo pohoria, ale aj zvieratá a ľudí v tradičných odevoch alebo pri remeslách príznačných pre danú oblasť.

Z univerzitnej knižnice som sa premiestnil do múzea nazývaného Gustavianum (po jednom z nespočetných Gustavov, ktorí tejto krajine vládli). Od roku 1997 je to oficiálne univerzitné múzeum, a bolo jediné počas celého pobytu, v ktorom bolo zakázané fotografovať.

Keď človek prechádza jeho chodbami, tak si uvedomuje, akú silu má vzdelanie, keď univerzita v 180-tisícovom meste dala svetu takých velikánov, akými boli Carl Linné, Andres Celsius, Dag Hammarskjöld alebo Olof Rudbeck. Aj keď treba priznať, že posledný menovaný mal trochu streštené názory, pretože okrem iného tvrdil, že Švédsko bolo centrom Atlantídy. Ale v 17. storočí mali šialené nápady viacerí, takže sa mu to dá prepáčiť.

Pri sledovaní toho, čo za svojho života dokázal Carl Linné som len žasol, ako mohol jeden človek takou výraznou mierou prispieť k rozvoju biológie a medicíny.

Ako som už spomínal, múzeí je v Uppsale približne dvadsať, ich otváracie hodiny sú však takmer rovnaké, takže po tretej hodine som sa musel nedobrovoľne vrátiť von. Prešiel som sa teda smerom k zámku, ktorý má z mne neznámych príčin ružovú farbu a najmä na jeseň to vyzerá dosť bizarne, pretože v okolitej sivote to doslova kričí.

Po večeri, na ktorej objednávku som mimochodom musel čakať asi dvadsať minút, lebo môjmu príchodu akosi nikto nevenoval pozornosť, som sa vrátil do Štokholmu, aby som mal dosť času nájsť si dobré miesto v nočnom rýchliku do Östersundu.

30. – 31. októbra 2004 - Nečakaná noc v Štokholme

Tak cesta na sever do Östersundu sa odkladá. Žiadne dobré miesto som vo vlaku nenašiel, pretože ten vlak jednoducho v sobotu nechodí. Zistil som to až večer okolo desiatej, čo nie je úplne najlepší čas na zháňanie ubytovania. Skúsil som teda zavolať Tommymu Takácsovi, či by ma na jednu neprichýlil kamsi na pohovku v obývačke, ale nedovolal som sa mu. Povedal som si, že možno v sobotu bude jeho reštaurácia otovrená dlhšie a tam ho nájdem, ale aj keď som tam prišiel, bolo už zavreté.

Vrátil som sa teda na železničnú stanicu, ale tam som tiež prenocovať nemohol, lebo ju práve zatvárali. Šťastie som pokúšal aj v hosteli, kde som spal pred dvoma dňami, lenže recepcia bola zamknutá a musel som hľadať inde. V takých polohalucináciach som myslel na to, že v kráľovskom paláci určite musia mať nejaké voľné miesta, ale nakoniec som zvolil oveľa realistickejšie riešenie. Spomenul som si totiž na hostely – lode. Našťastie hneď ten najbližší Gustaf af Klint bol otvorený a námorník-hoteliér ma potešil tým, že mal dokonca aj voľnú posteľ.

Bol som teda zachránený – teda aspoň zatiaľ. Nevedel som totiž, ako bude moja cesta pokračovať. Ráno som chcel zmeniť program a ísť do Osla (alebo do Oslo?), lenže vlak, ktorým som chcel ísť, nešiel. Tentoraz to však nebola moja nepozornosť, ale chyba v cestovnom poriadku. V predajni lístkov sa mi za to ešte aj ospravedlnili. Znamenalo to, že predsa len pôjdem do Östersundu, ale ako budú vyzerať najbližšie dni, zostáva stále nejasné…

31. októbra - 1. novembra 2004 – Östersund, Trondheim

V Östersunde som sa hneď na stanici stretol s Matsom, ktorého som spoznal v štokholmskom hosteli. Vonku bolo už dosť tma, a tak ma len rýchlo previezol autom po okolí mesta. Potom sme zamierili do jeho bytu, kde uvaril sobie mäso – vlastnoručne ulovené, pretože okrem toho, že normálne je archivár, tak sa venuje aj lovu losov. Ráno som sa musel rozhodnúť, či zostanem v Östersunde alebo pôjdem rýchlikom do Trondheimu. Nakoniec som usúdil, že vzhľadom na nepredvídané zdržanie v Štokholme bude lepšie ísť do Trondheimu, od ktorého sa dá predsa len očakávať viac. Ukázalo sa, že to bolo dobré rozhodnutie.

Príroda medzi Östersundom a Trondheimom bola úžasná, na švédskej strane neustále snežilo, až keď sme prekročili v podstate neexistujúce hranice, tak sneh zmizol. Hneď z prvých kilometrov na nórskom území som usúdil, že krajina sa dosť odlišuje od Fínska a Švédska, namiesto jazier a roviny tu majú rieky a horské vodopády.

Privítanie po nórsky – prvý fjord

Trondheim, so svojimi typickými drevenými domčekmi, má veľmi zvláštnu atmosféru. Na prvý pohľad pôsobí dosť ospalým dojmom, možno to však robí len chladné počasie. Katedrála, v ktorej je pochovaný patrón Nórska svätý Olav, je možno najtmavšou budovou, v akej som doteraz bol. Jednou z príčin môže byť, že ju práve rekonštruujú, takže osvetlenie zrejme nefunguje tak ako zvyčajne.

Po odchode z katedrály som som sa cez starý drevený most (Gamla Bybro) vzbral do štvrte Bakklandet, ktorá je typická práve drevenými domami na brehu rieky. Aby som náhodou nestratil kondíciu, tak som si vyšľapal na vrch Kristiansten, odkiaľ bol nádherný pohľad na hory, mesto I fjord. Dúha, ktorú som po príchode videl zo železničnej stanice, síce už zmizla, ale zasnežené kopce a trblietajúca sa voda vytvárali očarujúcu kombináciu.

Trondheimský kolorit – farebná mozaika drevených domov

Večer na stanici som sa stretol s jedným Nemcom, ktorý je v Nórsku už tri mesiace. Ako súčasť štúdia psychológie cestuje po rôznych výchovných zariadeniach, a popri tom má z toho ešte aj celkom zaujímavý výlet. Zistil som však, že moja nemčina je v stave hlbokého úpadku. Rozumieť ešte rozumiem, ale kým zo seba dostanem nejakú zmysluplnú vetu, tak to trvá večnosť. Ukazuje sa, že Londýn je vrahom všetkých cudzích jazykov okrem angličtiny.

2. novembra 2004 - Røros

Pôvodne som plánoval, že z Trondheimu pôjdem do miest, kde sa konala v roku 1994 olympiáda, čiže do Lillehammeru, Hamaru a Gjøviku, ale včera som pred katedrálou stretol tri Nórky, s ktorými som sa rozprával o mojich plánoch, a tie ma začali presviedčať, že by stálo za námahu ísť do Rørosu. Nikdy som o takom mieste nepočul, takže som bol chvíľu skeptický, či sa mi oplatí meniť znova trasu. Nakoniec však zabral argument, že Røros patrí do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Povedal som si, že v Lillehammeri alebo Hamare bol už kdekto, ale v Rørose len málokto. Ráno som sa teda zobudil v Hamare, a odtiaľ som sa ďalším vlakom odviezol na sever. Už som si začínal myslieť, že som vo vlaku videl všetko, ale tento ma skutočne šokoval. Toaleta bola totiž asi tri razy taká veľká ako zvyčajne – mali tam totiž špeciálny stôl na prebaľovanie detí. Tomu hovorím služba zákazníkom.

Dúfal som, že aspoň niečo bude v tomto maličkom mestečku otvorené. V turistickom centre som sa dozvedel dve správy – tá zlá bola, že baňa je otvorená len v sobotu, takže moje prvé fáranie sa odkladá; dobrá správa bola, že všetky ostatné verejne prístupné miesta boli naozaj prístupné.

Bývalá obchodná a remeselnícka ulica v banskom mestečku

Pri vchode do baníckeho múzea ma zaujala tabuľka s oznamom, že múzeum bolo v roku 1990 vyhlásené za najlepšie v Európe. Netrpezlivo som teda čakal, čo tam bude. Prvý dojem bol dosť rozpačitý, až by som povedal, že som bol sklamaný – prvú expozíciu tvorili totiž len akési fotografie baníkov, aj to len s nórskymi popiskami. Už som sa pomaly pripravoval na nudný deň v obkolesení čiernobielych fotiek, potom som však zišiel o poschodie nižšie a tam to prišlo – okolo mňa boli zrazu funkčné modely rôznych banských mechanizmov, ktorých využitie som len hmlisto tušil. Nechýbal ani trojrozmerný model bane s prierezmi do vnútra, kde bolo možné vidieť figuríny pri rôznych činnostiach – dokonca ešte aj koňa, ktorý poháňal jeden zo strojov. Všetko ako v skutočnosti – len desaťkrát menšie.

Aj keď nezvyknem fotoaparát využívať na kamerovanie, tentoraz som neodolal. Chcel som totiž, aby si aj ostatní mohli aspoň sprostredkovane pozrieť niektoré veci.

Z múzea som sa potom vybral na Slegghangan, čo je v podstate hora odpadu z medenej bane – vyzerá to presne ako odpad z niklovky v Seredi, ale tu je to súčasť svetového kultúrneho dedičstva a je odtiaľ výborný výhľad na okolie. Mal som šťastie, že som tam išiel až popoludní, lebo ráno to muselo byť riadne zľadovatelé a šmykľavé. Ešte aj teraz som si musel dávať dosť veľký pozor, aby som nepristál nosom vpred.

Mestečko nie je veľké, takže väčšinu zaujímavých miest som si stihol pozrieť ešte pred zotmením, čiže pred štvrtou hodinou. Čas do odchodu vlaku som strávil prechádzkou po uličkách ako vystrihnutých z 19. storočia.

3. novembra 2004 - Okružná jazda po fjordoch

Už si pomaly začínam zvykať na zmeny v programe, takže aj dnes po tom, ako som sa táno na stanici v Bergene dozvedel, že George W. Bush nám bude ďalšie štyri roky spríjemňovať život, som sa vybral na rannú prechádzku do prístavu. Keď otvorili turistické centrum, tak som tam vletel ako šíp – nemal som totiž ani minimálnu predstavu o tom, čo môžem v Bergene robiť. Ukázalo sa, že najlepšia možnosť je ísť si pozrieť fjordy.

Po nespočetných múzeách a historických budovách je už čas na výlet do prírody – odviezol som sa teda vlakom späť do vnútrozemia do mestečka Myrdal. Chvíľu som mal obavy, či sa môj výlet neskončí skôr ako sa začal, pretože na stanici nebolo nikoho, kto by predával lístky. Nakoniec sa ukázalo, že lístky sa kupujú priamo vo vlaku. Z Myrdalu som teda pokračoval ďalším vlakom do Flåmu, ktoré je len dva metre nad morskou hladinou. Na dvadsiatich kilometroch vlak “klesne” z 866 metrov až takmer k moru, čo je úctyhodný rozdiel, ale pri jazde to vôbec nepôsobí hrozivo. To, čo sa dá na tomto úseku vidieť, viem len ťažko opísať – nechýbajú tam zasnežené vrchy, rieky, vodopády, zelené pastviny s ovcami. Uvažujem, že niekedy v budúcnosti by som si túto trať prešiel pešo.

Vo Flåme sme približne pol hodiny čakali na loď, ktorá nás prevezie fjordami Aurland a Noerøyj. Táto dedinka v údolí si získala môj obrovský obdiv tým, že na stanici tam majú sprchu. Včera večer som hľadal sprchu na stanici v Oslo, a žiadna tam nebola. Rovnako som dopadol aj v Bergene. Ani tu som však jej výhody nemohol nijako využiť, pretože batoh som nechal v úschove na stanci v Bergene.

Keď sme sa už konečne dostali na loď, tak som sa rozhodol zostať hore na palube. Malo to dva hlavné príčiny. Tou prvou bolo, že krytú časť aj tak hneď obsadila výprava japonských dôchodcov, a tou druhou bol jednoducho lepší výhľad.

Toto moje rozhodnutie malo však jeden háčik – vonku bola strašná, ale naozaj strašná. Triasol sa ešte aj kanadský Eskimák (teda politicky korektne už vlastne Inuit), ktorý si so svojimi americkými spolužiačkami robí výlet po Európe. Teda neviem, či sa to dá nazvať výletom. Podľa mňa je to čisté šialenstvo – zajtra letia do Škótska, potom do Írska a následne do Grécka.

Osada, do ktorej nevedie žiadna cesta

Pre prechode fjordami sa človek cíti akoby ho zovreli dve obrovské čeľuste horských masívov. Preto obdivujem ľudí, ktorí žijú v malých usadlostiach na brehu. Väčšina z nich nemá žiadne cestné spojenie so zvyškom sveta, a tak jediný spôsob, ako sa dá odtiaľ dostať je loďou. Absolútnym extrémizmom je maličká farma na vrchu kopca, ktorá je asi 350 metrov nad hladinou fjordu. Prednedávnom si ju kúpil istý Američan, ktorý tam žije so svojou rodinou. Dosť zaujímavý spôsob živobytia, ale keď sa mu to páči, tak prečo nie.

Keď sme tesne pred štvrtou dorazili do Gudvangenu, kde sa naša púť po fjordoch končila, bola už úplná tma a na mňa začala po dvoch týždňoch cestovania doliehať taká únava, že som sa dokonca rozhodol kúpiť si na cestu do Oslo lôžko.

Po návrate do Bergenu som sa ešte lanovkou vyviezol na Fløyen, čo je vrch nad mestom, z ktorého má byť nádherný výhľad na mesto aj more. Nemôžem to potvrdiť ani vyvrátiť, pretože počasie sa medzitým tak zopsulo, že som videl tak asi na päť metrov od seba a o nejakom výhľade na more nemohlo byť ani reči.

4. novembra 2004 – Oslo

Po príchode do Oslo som musel najprv vyriešiť ubytovanie. Pôvodne som si myslel, že som si rezervoval miesto v jednom hosteli, ale až neskôr som si všimol, že ten je otvorený len do konca augusta a e-mail, ktorý som od nich dostal, bol len kópiou mojej objednávky, a nie jej potvrdením.

Našťastie slečna v informačnom centre mi poradila hostel, ktorý je asi 15 minút chôdze od stanice. Tam som ubytovanie vybavil v priebehu miekoľkých minút, a mohol sa vybrať po stopách nórskych objaviteľov a cestovateľov na polostrov Bygdøy – aj keď v chronologicky obrátenom poradí. Začal som v múzeu Thora Heyerdahla Kon-tiki. Neviem, či slávne lode Ra II a Kon-tiki prešli rekonštrukciou, ale obe vyzerali celkom zachovalo.

Nech žije ľudská odvaha – trstinová loď Ra II

Pri návšteve tohto múzea sa vo mne ešte viac prehĺbil obdiv k ľuďom, ktorí dokážu napĺňať svoje sny. Zdá sa, že v Nórsku ich mali požehnane, pretože hneď oproti múzeu Kon-tiku sídli Fram, „nezničiteľná“ polárna loď, ktorá dobre poslúžila Fridtjofovi Nansenovi v Arktíde a o niekoľko rokov neskôr zaviezla Roalda Amundsena k brehom Antarktídy, odkiaľ sa vydal na slávny pochod k južnému pólu.

Všetci títo odvážni páni však mali po kom zdediť svoje dobrodružné gény, svedčí o tom aj múzeum vikinských lodí – teda podľa môjho skromného názoru dvoch lodí a jedného torza, ale to nie je podstatné. Čo však pred tisíc rokmi asi podstatné bolo, že veslári nemali vlastné sedadlá. Väčšinou na sedenie využívali batožinu, ktorú si na dlhé cesty brali.

Po tom, ako som sa vytešil z toho, akí sú Nóri dobrodružní, som sa vrátil do centra mesta, ktoré však dnes vôbec nevyzeralo prívetivo. Nielenže neustále mrholilo, ale viacero ulíc je rozkopaných a chodníky sa tak často menia blatisté brody. Ale očakávať, že v novembri bude v Škandinávii počasie na opaľovanie by asi bolo prehnané.

Večer po návrate do hotela ma môj spolubývajúci z Ghany riadne zaskočil. Keď som mu povedal, odkiaľ som, tak na mňa spustil po česky. Tvrdil, že má v Prahe syna, čo pri ostatných jeho bohémskych historkách a príbehoch vyznelo asi ako najdôveryhodnejšia informácia, ktorú mi za celý večer poskytol. Ale aspoň bolo o zábavu postarané…

5. novembra 2004 – Oslo, Holmenkollen

Vyzerá to, že na záver výletu sa počasie nado mnou zmilovalo, a tak sa cesta do mekky lyžovania Holmenkollenu ukázala, ako dobrá príležitosť uvidieť nórsku metropolu v celej jej kráse.

Magická kombinácia slnka a vody – ranný výhľad na Oslo

Na Holmenkollen som cestoval metrom, čo je dosť zvláštne meno pre dopravný prostriedok, ktorý väčšinu času ide nad zemou a ešte sa aj štverá do kopcov. Každopádne metro v Oslo vstúpilo do dejín, pretože v 70. rokoch počas energetickej krízy sa ním viezol aj kráľ – dokonca v jednom z múzeí som videl fotografiu, ako mu sprievodca kontroloval lístok…

Po príchode na Holmenkollen som si niekoľko minút vychutnával pohľad na blištiaci sa fjord a okolité lesy, ktoré hrali snáď všetkými možnými farbami. Ešte lepší vyhľad na mesto som mal z vrchu skokanského mostíka. Aké pocity asi majú skokani, keď sa spúšťajú do tej obrovskej jamy, môžem len odhadovať, ale určite úsmev pri tom zmrzne asi aj tým najväčším frajerom.

Skok do jamy levovej - toto vidia skokani na mostíku v Holmenkollene

Po sedemnástich dňoch cestovania som usúdil, že je čas prestať sa tváriť vážne a dvojročnú absenciu na lyžovačke som sa rozhodol vykompenzovať návštevou lyžiarskeho trenažéra. Ide vlastne o hydraulický modul, do ktorého som si sadol a najprv som „zažil“ skok na lyžiach a potom som sa „zviezol“ traťou olympijského zjazdu. Povedal som si, že sa nebudem ničoho držať, aby to so mnou čo najautentickejšie hádzalo. Aj napriek tomu, že som sedel, modul menil smer a rýchlosť tak často a náhle, že som mal občas problém sledovať, čo sa deje na obrazovke predo mnou. Bol to však výborný zážitok a dobrá príprava na prípadné turbulencie v lietadle.

Z Holmenkollenu som sa vrátil späť do mesta, kde som zašiel do Vigelandovho parku, ktorý je vyzdobený približne 200 sochami ľudských postáv v rôznych, často otvorene sexuálnych, pozíciách. Sme však v liberálnom Nórsku, takže tu si z toho nikto ťažkú hlavu nerobí. A prečo by aj mal, Vigelandovo umelecké stvárnenie je podľa mňa veľmi decentné a prekážať môže asi len pokrytcom.

Moja viac ako dvojtýždňová cesta sa pomaly ale isto priblížila k záveru, a tak mi ostali len posledné chvíle na prechádzku po prístave. To, čo som však videl tam, bolo nádherným zavŕšením výletu, ktorý sa začal londýnskym dažďom a končí sa západom slnka, ktorý sa slovami nedá poriadne ani opísať. Takže lepšie bude pozrieť si ho…pre toto sa to všetko oplatilo.